Cesta životom
Prišiel som sám,
nikoho nepoznám.
Len svieže ranné lúče slnka,
jemné ruky mojej matky, keď mrnkám,
to mi stačí.
Vyrastám.
Jak púčik na jar zostane v kvietí,
ja v kŕdli živých detí letím.
Unáša ma prúd bezstarostných liet.
Nemusím.
Zatiaľ strachu niet.
Tu prvé hromy rozporov sa valia
a city lomcujú mi telom.
Nezvládam to v stave bdelom,
lež útek a plač mi svet odhalia.
Istota prišla, prišiel boj.
Ja chcel som byť navždy iba tvoj.
A starosti denné melú nás
a miešajú príchute lásky v nás.
Hľadáme si miesto, cestu, čas,
kam by naša duša zapadla,
pomaly hľadíme do svojho zrkadla,
ale aj tak bežíme nadoraz.
Lístie už šuští žltou alejou,
ja s vďačnosťou hľadím za tebou
a okolo kŕdeľ detí letí
a jesenné slniečko nám na myšlienky svieti.
Zosiela svoje posily lúče,
čo zohrejú spomienky úžasné.
Chcel som ťa ešte. Nechoď! Nie!
Cítim len svoje slzy horúce.
Studený asfalt mi dýcha na telo,
všetko tak rýchlo stále letelo.
Je koniec a nový začiatok ma čaká.
Ďakujem, že si bola ku mne taká.
Komentáre