JozefD

Dosť dlho už premýšľam, teda ma trápi myšlienka, či môžem cítiť taký odpor k jednej plyšovej hračke. Zosobňuje sa mi do nej človek, ktorého som už v čase, keď som prvýkrát tohto plyšáka uvidel a zistil som, že tento sa k mojej priateľke dostal od neho, nemal v láske. Možno by sa dalo povedať, že mi bol proti srsti. Ale keď je človek "slepý", veľa vecí prehliadne. Vtedy to bol len taký pocit. Dnes je to pripomenutie niečoho, čo by som najradšej nebol zistil, čo by som teraz najradšej hneď zabudol, odhodil niekde do kúta a spálil. Tlačí ma to občas v hlave. A keď vidím, ako sa moje dieťa hrá a túli k tomuto plyšovému zvieratku, býva mi veľmi smutno. Tá hračka za to nemôže, ani môj syn určite nie. Ale prečo mám ja takúto neporiadnu hlavu, čo vidí veci, ktoré už mali dávno zapadať prachom.

Dúfam, že ma to nezavalí ... a možno plyšák zmizne niekde v pivnici.